Tak slepí a zahľadení do seba!

Keď človek padne na hubu, začnú sa diať veci. Až keď máte pocit, že sa nedeje nič a každý jeden deň je pre vás dumanie a špáranie sa vo vlastnom vnútri, až keď sa cítite tak sám, že pes je pre vás lepšia spoločnosť než človek, vtedy si uvedomíte mnohé veci.

Koľko ľudí vám odmietlo podať pomocnú ruku, koľko z nich sa vyhováralo, keď ste potrebovali pomoc?  Nejeden z vás možno zažil ten pocit, že ste dobrý a vhodný spoločník len keď ste veselý a šťastný a nič vás neťaží. Zažila som mnohé pády, také hlboké a priepastné, ktoré na mne zachovali jazvy. Keď ste sami so sebou, bez akéhokoľvek kontaktu s inými, vypnete si telefón, môžete vidieť čo sa okolo vás deje. Odkedy mi život vpálil niekoľko faciek do ksichtu, začala som vidieť. Vidieť akí ľudia okolo mňa sú, v čom spočíva čaro prírody a v čom tkvie skazenosť ľudských bytostí. Odcudzujeme bez toho, aby sme človeka spoznali, nevidíme krásyu v prirodzených veciach pre konzumný spôsob života a sme až príliš zaťažení od statusu úspešného a šťastného človeka, ktorý je spokojný len vtedy, keď je o ňom počuť a vidieť na sociálnej sieti.

Keď som jedného chladného  rána sedela v aute a čakala, všimla som si pri kontajneroch malého, starého rómskeho starčeka. Poobzeral sa po okolí, či ho nikto nevidí, potom otvoril kôš a hrabal sa v ňom. Tohto pána som videla pred niekoľkými dňami v kostole, spomenula som si. Bol slušne oblečený a mnohí by si pri pohľade na neho povedali, že je to jeden z tých slušnejších spoluobčanov. Pri pohľade na neho ma zalial zvláštny pocit. Koľko ľudí sa stretáva v kostole, koľko ľudí tam chodí s vierou a nádejou, že sa život stane lepším a krajším. Tento malý, veľký muž ma donútil zamyslieť sa nad tým, že mnohí z nás si nevybrali kde sa narodia, nemali vhodné príležitosti a šance, ale väčšina mala a má nádej a vieru v lepšie dni. Uvedomila som si, že niektorí z nás sa životom nekĺžu na masle. Niektorí pod sebou majú tvrdý povrch, ktorý im pri každom náraze otlčie bradu a vyskúša odolnosť psychického zdravia.

Pred niekoľkými dňami som sa vracala domov. Zaumienila som si, že aj napriek mojej aktuálnej životnej situácii bude tento deň pekný a ja sa budem snažiť, aby mi elán vydržal minimálne deň. Keď som prechádzala popri banke, na zemi ležal vtáčik. Poobzerala som sa okolo seba, ale mala som silný pocit, že ho vidím len ja. Ľudia prechádzali okolo, ponáhľali sa, ale nebolo by toho človeka, ktorý by preložil stvorenie na trávnik. Uvedomovala som si, že už mu asi veľmi nepomôžeme, ale prišlo mi nehumánne a neprirodzené nechať ho ležať na betóne pred bankou. Na druhej strane mi to horšie ja, vo mne, hovorilo, nechaj to tak. Milión ľudí prechádza okolo a majú na práci dôležitejšie veci než pozornosť mŕtveho zvieraťa. Zvíťazilo vo mne to horšie ja a nechala som sa strhnúť davom. Keď som prišla domov, vedela som, že som sa zachovala nesprávne, spôsobom, akým sa zachovalo mnoho iných. Ale už len samotná pozornosť a povšimnutie mi dodali nádej, že voči týmto veciam nie som arogantná a nabudúce sa budem môcť zachovať správne.

Prečo sa hanbíme robiť hrdinské skutky, pretože to nevídavame tak často, preto lebo sa domnievame, že sme najdôležitejší len a len my? Pozrite sa okolo. Čo vidíte? Ja vidím mladé dievčatá, ktoré sa chcú až príliš rýchlo stať ženami, chlapcov, ktorí vidia hrdinstvo v alkohole, cigaretách, automatoch a sexe, ženy, ktoré chcú byť nezávislé, emancipované a sebestačné, mužov, ktorí si chcú užívať dokedy sa len dá, vyskúšať čo najviac žien, pretože čoho je veľa, to sa počíta. V 35 si povedia, že chcú super ženu, najlepšie takú, aby urobila všetko za nich a bola ich druhou mamičkou, hľadajú také, aby sa postarali o všetko samé. Vidím rodičov, ktorí sa za niečím ženú, strácajú kontakt so svojimi deťmi, manželov, ktorí hľadajú milenky, mladých, vyštudovaných ľudí, ktorí sedia na úradoch práce, pretože nemajú pracovné skúsenosti, kontakty, a priateľstvá, ktoré sú funkčné predovšetkým cez virtuálny svet. Kto z nás vidí, že je tu aj niekto slabší od nás, kto potrebuje pomoc, ochranu, či pozornosť? Kto z nás si vie vychutnať ticho a krásu prírody, kto z nás sa nebojí byť sám so sebou na pár dní a odhodiť najlepšieho kamaráta, smartfón? Kto z nás sa nebojí byť masou a vystúpiť z nej, spraviť niečo, čo je úplne prirodzené, len sme si od toho akosi odvykli, pretože sme si zaumienili, že len to, z čoho môžeme vyťažiť my je správne? Biješ sa do pŕs, že si to ty? Tak si to vyskúšaj, skús sa na jeden týždeň pozrieť do svojho vnútra, naokolo, bez toho, aby si sa o tom mohol zmieniť na sociálnej sieti a chváliť sa tým. Skús načúvať tichu a vidieť niečo, čo si predtým nevidel/a.

 

Ne/skutočné vzťahy v 21. storočí

05.10.2016

Láska, slovo, ktoré bolo za čias našich rodičov hodnotou sa dnes zmenilo na obyčajné slovo. Nestála, vrtkavá, kývajúca sa ako loďka na nepokojnom mori, falošná, klamlivá. Našli by sme pre ňu ešte ďalších desať prívlastkov. Nie, nie som pesimistická, len všímavejšia, dospelejšia a pozornejšia. Tá dnešná láska je v porovnaní s časmi minulými akási zdeformovaná [...]

sarmat

Kyjev: Rusko prvý raz zasiahlo Ukrajinu medzikontinentálnou balistickou raketou. Strela môže niesť aj jadrovú hlavicu

21.11.2024 10:39

Rusko už na Ukrajinu páli Ukrajinu aj medzikontinentálnymi balistickými raketami

Matúš Šutaj Eštok

Šutaj Eštok založil ďalší špeciálny vyšetrovací tím. Má sa venovať darovaniu techniky Ukrajine

21.11.2024 10:28

Prešetrovať má rozhodnutia vtedajších predstaviteľov rezortu obrany a členov vlády.

Redzikowo

Americká základňa v Poľsku je naším prioritným cieľom, hrozí Rusko. Varšava reaguje

21.11.2024 10:20

Americkí a poľskí činitelia základňu v Redzikowe na severovýchode Poľska slávnostne otvorili tento mesiac.

gaza, izrael, palestínčania

Izraelské údery v noci podľa úradov a médií zabili v Pásme Gazy desiatky ľudí

21.11.2024 10:07

Izraelská operácia si v Pásme Gazy vyžiadala podľa tamojších úradov už 44 000 mŕtvych Palestínčanov a ďalších viac ako 104 000 Palestínčanov bolo pri nej zranených.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 2
Celková čítanosť: 6251x
Priemerná čítanosť článkov: 3126x

Autor blogu

Kategórie